Samosprávna anarchia
16.8.2016 o 6:00
„Ľudia si najlepšie vedia spravovať veci verejné”, bol ústredný a veľmi naivný leitmotív reformy verejnej správy, ktorý nerátal s politickými nomináciami, bratrancami, synovcami, dcérami, kamarátmi a hlupákmi …
(často v balení dva v jednom) vo verejných funkciách a v úradovniach (nielen) samospráv.
Ani hory zákonov, vyhlášok, vykonávacích predpisov … nie sú schopné zastaviť neuveriteľné ťaženie idiotizmu naprieč Slovenskom.
Ani zmobilizované hordy občanov (ak by vôbec v slovenskej realite existovali) totiž nemajú potenciál zastaviť hlupáka, s politickým krytím a s okrúhlou pečiatkou, oháňajúceho sa odbornosťou, ktorú nikto z občanov neverifikoval v rovine formálnej a ani morálnej. Úradovne sú plné ľudí bez schopnosti pochopiť, že akákoľvek spoločenská vážnosť či úcta sa nedá vynútiť mocou a funkciou, ale je vytváraná – pomaly a dlhodobo – kvalifikovanými rozhodnutiami.
Smrečany, Liptovský Mikuláš, Lubina … sú len nepatrné míľniky na ceste samosprávnej anarchie, rovnako, ako Košice, Poprad … a iné slovenské destinácie sú dôkazom selektívneho zaobchádzania s občanmi a „našimi ľuďmi.“
Sadenie stromov je dnes skoro hrdelným zločinom, nežiaducou aktivitou, cestou slzavým údolím byrokracie … , rúbanie formálnym správnym aktom s vopred determinovaným výsledkom , nevyhnutnosťou … , lebo …
… všetko sa napokon obkecá.
Tienenie, listy, vlhkosť, konáre, rekonštrukcia, výstavba, plynovod, vodovod, nový chodník, nedostatočný výhľad na kostol … Čo tam po zákone o ochrane prírody a krajiny a slovných spojeniach – „zakazuje sa poškodzovať a ničiť dreviny“ či „nevyhnutných opatreniach na ozdravenie“ alebo „v odôvodnených prípadoch.“ Nikdy sa nerieši a netrestá zanedbanie starostlivosti o drevinu a každý výrub je predsa odôvodnený. A basta!
Pamäť krajiny, genius loci miesta a mesta sa nenávratne stráca, ale skoro nikomu to nevadí.
Par „krikľúňov“, často s kvalitnejším vzdelaním, skúsenosťami a prehľadom než akými disponuje samosprávny úradník, žoviálne nazvú „aktivistami“ a tlačovú správu natlakujú frázami o trvalo udržateľnom rozvoji. Verejnú mienku domasírujú jednofarebné obecné médiá a platené PR články v regionálnych plátkoch, ktorých nezávislosť je otupená priam narkomanskou závislosťou od komunálnej inzercie.
Koľko percent občanov je schopných a ochotných – na miestnej úrovni – pátrať po pravde, porovnávať rôzne zdroje informácií, overovať si informácie na mieste skutku … ? Koľko z nich vie napísať podnet, sťažnosť, podpísať sa pod svoj postreh na internete, verejne prezentovať svoj postoj …?
A koľkým percentám stačia farebné obrázky usmievavých regionálnych politikov, odvážne a nikdy nerealizované volebné programy, sľuby, sľuby, sľuby … , lacné kvety na MDŽ a predvianočné stretnutia, pivo, guľáš a párky so 48%-ným obsahom mäsa?
Vo svete zjednodušovania je gaunerom vždy neoholený fagan v batikovanom lacnom tričku, nikdy nie napitralonovaný prasaci ksicht v drahom obleku.
Ľudia, v príkrom rozpore so svojimi postojmi a miestnou angažovanosťou, túžia po krajších zajtrajškoch, vyšších platoch, chcú viac detských ihrísk, parkovísk, kvalitnejšie chodníky …, ale postarať sa o to majú dvaja japonskí páni NIE-KTO a MALO-BY-SA-TO.
Anonymita, nezáujem, len nie ja, a načo voliť … ovládajú verejný priestor z jednej strany a neschopnosť voliť skutočnú zmenu – nie okukané papierové hlavy – „tradičných“ politických strán zo strany druhej.
Kauzy sú premlčané nezáujmom ľudí, nie skutkovou podstatou.
Synovec, dcéruška, kamarát … , insitné postavičky politických a rodinných nominácií na úradníckych miestach, môžu pokojne spávať. Pre občanov každá miestna kauza končí po troch dňoch a pre účastníkov zájazdu skrývajúcich sa za bezduchý slogan „pomáhať a chrániť“ vydaním uznesenia v zákonnej lehote. Systém, kde je viac vyšetrovaný oznamovateľ, než páchateľ.
„Skutok nie je trestným činom, lebo …“, „ …skutok je trestným činom, ale nepodarilo sa preukázať úmysel … „, … skutok je trestným činom, ale nepodarilo sa stotožniť páchateľa …“, „… páchateľ bol stotožnený a skutok je trestným činom, ale je premlčaný …“ , nespočetné variácie uznesenia pri ktorých aj Muchové Slovanské epopeje blednú závisťou a miestny prokurátor hladkajúc maličkú ošúchanú fotografiu J. V. Stalina, sa len spokojne usmieva. Ďalší prípad do archívu.
Pridaj komentár